Klasické podmieňovanie

    I.P. Pavlov objavil základné fyziologické mechanizmy učenia. Ide vlastne o vytváranie tzv. podmienených reflexov, ktoré každý z vás pozná a na základe ktorých sa naozaj mnoho vecí v živote „učíme“. Pokúsime sa krátko vysvetliť princíp podmieneného reflexu. U človeka (i u zvieraťa) existuje rad reakcií, ktoré sú vrodené a vznikajú vždy, ak sa objaví príslušný podnet. Napr. ak sa nám niečo dostane do dýchacej trubice, začneme reflexne kašľať, alebo ak sa nám dostane potrava na jazyk, začnú sa nám vylučovať sliny. Tieto vrodené reakcie nazval Pavlov nepodmienenými reflexmi. Zostaneme pri vylučovaní slín. Ak sa potrava dostane na jazyk, podráždi chuťové poháriky (receptory chuťového analyzátora). Toto podráždenie sa vedie dostredivým nervom do chuťového centra v mozgu, kde vznikne vzruch, a odtiaľ sa vedie po odstredivých nervoch k výkonnému orgánu, v našom prípade k slinnej žľaze, ktoré začne vylučovať sliny. A čo sa stane, ak krátko pred podaním potravy aplikujeme iný, doteraz neutrálny, podnet, napríklad zažneme žiarovku? Podráždia sa citlivé bunky na sietnici, toto podráždenie sa vedie dostredivým nervom do príslušného centra v mozgu (zrakového centra), kde vznikne zrakový pocit. Znamená to, že v mozgu sú súčasne (alebo tesne za sebou) podráždené dve centrá. Keďže vzruch sa v mozgu šíri (iradiuje) a chuťové centrum je „silnejšie“ ako zrakové, dojde medzi uvedenými centrami k spojeniu. Ak sa celá situácia opakuje, spojenie sa upevňuje. Potom už nie je potrebná nijaká potrava. Stačí, ak zasvietime žiarovku a vzruch ide od sietnice do zrakového centra, odtiaľ po novo vytvorenom spojení do chuťového centra, odtiaľ k slinnej žľaze a človek (alebo zviera) začne vylučovať sliny. Vznikol teda podmienený reflex. Na jeho vytvorenie zvyčajne treba viacnásobné opakovanie nepodmieneného (potrava) a podmieneného (svetlo žiarovky) podnetu. Niekedy sa však také spojenie vytvorí pri prvom opakovaní. Samozrejme, že ak by dlhšie po zasvietení žiarovky nenasledovala nijaká potrava, podmienený reflex by „vyhasol“, nijaká reakcia slinenia by nenastala. Toto vyhasínanie však nemusí byť definitívne. Za istých okolností sa môže znova podmienený reflex objaviť.

     Klasické podmieňovanie je prvotnou formou učenia sa, uchovávania individuálnej skúsenosti. Napr. po prvej bolestivej skúsenosti z návštevy lekára sa malé dieťa bojí, keď vidí biely plášť (podmienený podnet) hoci na predavačke, plače, už keď počuje, že pôjde k lekárovi, pričom táto averzia môže trvať celý život. Podobne napr. nepríjemné zážitky späté s telesnou výchovou v prvých rokoch školskej dochádzky môžu žiakovi nadlho (a niekedy aj na celý život) znechutiť telesnú výchovu a šport vôbec.

Operačné ( inštrumentálne) podmieňovanie

     Aj tento druh podmieňovania sme už opísali v predchádzajúcej časti. Základom operačného podmieňovania je, že sa jednotlivec učí „následky“ svojho správania. Učenie teda závisí na správaní jednotlivca, na tom, čo robí. Skúša rôzne aktivity, úkony, správanie a to, čo mu prináša žiadúce výsledky, sa naučí. Ide v podstate o učenie sa pokusom a omylom“. V tomto prípade sa vytvárajú spojenia medzi situáciou a správaním. Americký psychológ E.L.Thorndike postuloval tri zákony tohto učenia, ktoré sme už krátko spomenuli v predchádzajúcej časti.

a) Zákon pohotovosti znamená, že jednotlivec sa učí vtedy, ak je pripravený konať, resp. ak je dostatočne motivovaný. Vtedy činnosť vyvoláva spokojnosť organizmu, kým nečinnosť nespokojnosť. Ak však organizmus nie je pripravený konať a musí činnosť vykonávať, potom vzniká stav nespokojnosti. Ak napr. dieťa túži niečo robiť, ale je mu to znemožnené, potom je nespokojné. Tiež je nespokojné, ak ho nútia robiť niečo, čo sa mu nechce.

     b) Zákon cviku (ktorý možno charakterizovať aj ako zákon frekvencie, opakovania, používania alebo praxe) znamená, že spojenia sa zosilňujú činnosťou, opakovaním. Čím viac je daná reakcia spojená s istou situáciou, tým viac sa spoj medzi nimi upevňuje a opačne. Cvik teda upevňuje spoj medzi S (situáciou) a R (reakciou), nedostatok cviku tento spoj oslabuje. Vedľajším faktorom ovplyvňujúcim cvik je intenzita a čerstvosť stimulu. Čím novšie je spojenie, tým ľahšie sa obnovuje.

c) Zákon efektu znamená, že pozitívne dôsledky správania posilňujú spojenia medzi situáciou a správaním (reakciou), negatívne dôsledky správania ho oslabujú. Thorndike považoval tento zákon za základný zákon učenia a vyučovania.

     Neskoršie experimenty ukázali, že tieto zákony neplatia za všetkých okolností. Azda iba zákon pohotovosti vystihuje veľmi dobre funkciu v učení. Zákon cviku však neplatí v pôvodnej podobe. Ukázalo sa to v pokusoch, v ktorých pokusným osobám zaviazali oči a takto mali nacvičovať kreslenie úsečiek určitej dĺžky. Výsledky ukázali, že bez znalosti výsledkov jednotlivých pokusov sa výkon celkom nezlepšoval ani pri viacnásobnom opakovaní. Samotný cvik teda zrejme na úspešné učenie nestačí. Ani zákon efektu zrejme neplatí absolútne. Ak totiž uspokojujúce účinky posilňujú spojenia medzi S a R a neuspokojujúce ich oslabujú, potom by sme si mali zapamätať uspokojujúce skúsenosti a zabudnúť neuspokojujúce. Každá z vás však vie, že to tak nie je. Zapamätúvame si aj skúsenosti, ktoré boli nielen neuspokojujúce, ale priam bolestné.

     Thorndike a jeho nasledovníci sa usilovali operačné princípy preniesť z experimentálnych podmienok do praxe, do sveta školskej triedy, atletického štadiónu, nemocnice, materskej školy, rehabilitačnej starostlivosti, stredísk s celodennou opaterou, do závodov i úradov. Používanie operačných techník (ale aj techník klasického podmieňovania) v takomto reálnom životnom prostredí sa nazýva modifikácia správania. Treba po pravde priznať, že modifikácia správania bola v mnohých prípadoch úspešná. Psychológovia tohto zamerania učili rodičov, ako učiť svoje deti rannej toalete, naučili autistické deti, ktoré nikdy predtým nehovorili, používať slovník obsahujúci niekoľko sto slov, cvičili alebo učili postihnutých a mentálne retardovaných dospelých komunikovať, obliekať sa atď. Učili pacientov s poškodením mozgu kontrolovať svoje neprimerané správanie, zamerať pozornosť, zlepšovať rečové schopnosti a učili ľudí eliminovať ich neželateľné návyky ako je fajčenie. Napokon boli úspešní aj v prípadoch, keď učili ľudí hre na klavíri alebo im pomáhali pri štúdiu. Už len výpočet týchto úspešných pokusov svedčí o tom, že teória učenia pomocou inštrumentálneho podmieňovania má svoje opodstatnenie, aj keď zrejme nie je jedinou a nevysvetľuje všetko.

     Priamou aplikáciou teórie učenia operačným podmieňovaním v školskej praxi je programované vyučovanie, ktorého autorom je B.F.Skinner. Podstatou tohto vyučovania je systém malých krokov. Celá učebná látka je rozdelená na malé jednotky. Učiaci sa má možnosť zvoliť si vlastné tempo postupu, ktoré mu najviac vyhovuje. Pri učení je aktívny, pričom na svoju aktivitu dostáva bezprostredne odpoveď, bezprostrednú spätnú väzbu. Existuje aj možnosť zmeny programu, ak si to situácia vyžiada. Programované vyučovanie sa široko používa v rôznych typoch škôl. Existujú podrobne rozpracované programované učebnice a dnes už aj veľa počítačových programov založených na princípoch programovaného vyučovania.

     Bolo by možné uviesť i niektoré ďalšie teórie učenia, ktoré sú však v podstate iba rozpracovaním druhov učenia, o ktorých sme hovorili vyššie.